Uganda: Pri prameni Nílu počuť ozvenu futbalu a dažďového pralesa

Prvým zvukom ugandského cestovania nebol vodopád a nebol to ani dažďový prales. Bola to zle trafená lopta v nočnej Kampale. Odrazila sa od červenej hliny pri ceste, obtrela sa o zadné koleso boda-boda motorky a dokotúľala pred stánok s grilovanými banánmi. Predavač sa nenahneval, zohol sa a špičkou šľapky ju poslal späť medzi deti. Ktosi zakričal „Onyango“, niekoľko tínedžerov sa so smiechom rozbehlo a hneď sa za ním hnali ďalej. Vtedy mi došlo, že ugandský futbal nie je len zápas – je to skôr pouličný dorozumievací jazyk: nemáte ihrisko, aj tak sa dá vykopnúť; nemáte kopačky, aj tak sa dá bežať.

Kampala je postavená na kopcoch a mestské prevýšenia pripomínajú nedokončenú taktickú tabuľu. Cez deň sa o tie isté úzke cesty bijú taxíky, minibusy, motorky a chodci; v noci trh rýchlosť pomaly sťahuje. V Owino visia nízko pouličné žiarovky a dym z grilu, drevené uhlie, horúci vyprážaný maniok a vlhká vôňa zeme po daždi sa miešajú dokopy. Chlapec v ugandskom reprezentačnom drese si zroloval igelitové vrecko do tvaru lopty a medzi stánkami trénoval žonglovanie. Pri každom dotyku mu okolie nadšene prikyvovalo. Nádej sa v tejto krajine nepíše vždy na transparenty – často sídli priamo v odkopanej lopte.

Na druhý deň, cestou do Jinje, sa za oknom mihala voda Viktóriinho jazera. Uganda sa často nazýva krajinou prameňa Nílu a keď stojíte pri rieke v Jinje, táto veta zrazu prestane byť učebnicovou frázou. Voda vyteká z jazera, v tichosti sa zmení na Viktóriin Níl a potom putuje na sever, cez savany, tiesňavy a hranice, až sa stane riekou, ktorá mení osud celého kontinentu. Rovník pretína túto krajinu ako neviditeľná stredová čiara: južná a severná pologuľa si tu podávajú ruky a jazerná voda, riečny prúd, červená hlina i ľudské hlasy idú spoločne vpred.

Pri rieke som videl malý zápas. Bránkou boli dva kamene, polovica plochy bola tráva, druhá polovica blato. Niekto mal na sebe Arsenal, niekto Manchester United a niekto vyblednutý dres Uganda Cranes. Chudý brankár sa vrhol na zem, dlane mal celé od červenej hliny, no keď vstal, žiaril úsmevom. Futbal tu nie je únikom z reality – je to prepisovanie reality na inú možnosť. Môžete bývať v preplnenej štvrti, nemusíte mať poriadne tréningové ihrisko, ale kým máte loptu pri nohe, budúcnosť sa ešte stále dá predstaviť.

Murchisonove vodopády tento tichý sen prudko roztrhli. Auto zastalo pri Top of the Falls a zvuk vody sa predral pomedzi stromy skôr, než bolo čokoľvek vidieť. Až keď som sa postavil k zábradliu, pochopil som, že slovo „hukot“ to nedokáže vystihnúť. Celý Níl je tu stlačený do úzkej skalnej štrbiny a valí sa z výšky dolu; vodná triešť vám šľahá do tváre, akoby vám niekto priložil biely bubon rovno k uchu. Sprievodca povedal, že rieka sa tu rozčuľuje, lebo ju donútili zúžiť sa. No pri pohľade na tú masu kotúľajúcej sa vody som si pomyslel, že to vyzerá skôr ako druhá tvár Ugandy: bola stlačená, no nestratila silu ísť dopredu.

Ďalej na juhozápad cesta vchádza do hôr. Uganda je domovom zhruba polovice svetových horských goríl a Nepreniknuteľný prales Bwindi to meno nenosí len tak pre nič za nič. Nie je to les, do ktorého sa jednoducho „vkročí“ – je to skôr vlhká, ťažká, dýchajúca zelená stena. O siedmej ráno strážca na zhromaždisku vysvetľoval pravidlá: osem ľudí na skupinu, pri gorilách môžete zostať iba jednu hodinu, blesk je zakázaný, musíte poslúchať pokyny. Každá veta znela celkom obyčajne, no keď dážď dopadol na okraj šiltovky, všetci stíchli, akoby vstupovali do staršieho obradu.

Kroky v Bwindi sú zvláštny zvuk. Nie je to dupot podrážok na ceste, ale zvuk mokrého blata, ktoré saje topánky, liany, čo sa obtierajú o nohavice, sekáčik, čo presekáva konáre, a vzdialený vtáčí spev, ktorý zrazu zmĺkne. Prešli sme cez banánové políčka a potom sme sa ponorili do tmavšieho tieňa stromov. Prales turistom nepripravil upravený chodník – svahy sú šmykľavé a korene vyzerajú ako ruky, ktoré chcú potknúť. Ľudia v skupine sa najprv rozprávali, potom už len lapali po dychu. Strážca sa občas zastavil, vypočul si vysielačku, ktorou mu stopár hlásil polohu, a rukou ukázal, aby sme ho nasledovali.

Asi po troch hodinách si strážca vpredu zrazu čupol. Vzduch akoby niekto stlačil. Pár metrov od nás sedel medzi kríkmi samec so strieborným chrbtom. Čiernu srsť mal posiatu dažďom a ten strieborný pás na chrbte sa ligotal aj v tieni. Nepredvádzal sa, nevítal nás – len si pomaly odlomil mladú vetvičku a začal ju prežúvať. Malá gorila pri ňom robila kotrmelce a trhala listy, ako deti v tržnici v Kampale, keď sa naženú za loptou. No keď striebornochrbtý zdvihol oči, celý les opäť stíchol.

Tá hodina neplynula ako hodina. Zabudnete na foťák, na blato, na všetku námahu, čo ste cestou vynaložili. Ľudia radi menia divoké zvieratá na „atrakciu“, no v Bwindi je to presne naopak. Gorily nám dovolili dočasne pobudnúť na okraji ich života. Ony si jedli listy, driemali, boli si nablízku – a vôbec nepotrebovali náš obdiv. Keď sme odchádzali, obzrel som sa a ten striebornochrbtý sa už otočil chrbtom ako pohyblivý čierny balvan a pomaly mizol hlbšie do lesa.

Cestou späť do Kampaly mi vŕtalo hlavou, čo majú spoločné futbal a gorily. Jeden v červenej hline na rohu ulice, druhé vysoko v horskom pralese; jeden patrí hluku, behu a kriku, druhé tichu, odstupu a úcte. A predsa rozprávajú ten istý príbeh: Uganda si uchováva životnú silu. Futbal je jazykom nádeje, deti ním hovoria „ešte vládzem bežať“; ekológia je jazykom času, Bwindi ňou hovorí „musíš spomaliť“.

Poslednú noc som opäť zamieril na tržnicu v Kampale. Pahreba pri grilovacom stánku žiarila, z rádia sa ozýval futbalový komentár a niekoľkí muži sa tiesnili pred malou obrazovkou a hádali sa o verdikte rozhodcu. V diaľke deti ďalej kopali do lopty, tá sa dokotúľala do tieňa a hneď ju niekto vykopol späť do svetla. Spomenul som si na Níl, ktorý pri Jinje ticho vyráža na cestu, na Murchisonove vodopády, čo tlačia zvuk vody až na hruď, a na striebornochrbtú gorilu v Bwindi, ktorá so sklonenou hlavou prežúvala listy.

Takto si pamätám Ugandu: nie je to jediná africká predstava, nestačí povedať safari, vodopády alebo gorily. Je to cesta, ktorá vedie z pouličného ihriska až do hĺbky pralesa. Najprv v Kampale začujete deti, čo vykrikujú nádej, potom pri Níle vidíte, ako voda začína svoju púť, a nakoniec vás Bwindi naučí stíšiť hlas. Keď odchádzate, na podrážkach máte ešte červenú hlinu, kroky pralesa vám stále znejú v ušiach a tá odkopaná lopta sa akoby ešte vždy kotúľa vo svetle pouličnej lampy na tržnici.