Japonsko: Prejsť sa medzi zvukmi dažďa, hvizdom píšťalky a modrými samurajmi

Prenos zápasov majstrovstiev sveta na križovatke Shibuya bol miestom, kde sa moje japonské cestovanie skutočne začalo. O deviatej večer sa na všetkých štyroch stranách naraz rozsvietili červené svetlá a chodci zastali pred priechodmi ako voda tesne pred bodom varu. Na obrazovke nad budovou TSUTAYA bežali predzápasové zábery japonského tímu a modré dresy sa v dave vynárali jeden za druhým. Jeden úradník si zovrel aktovku pod pazuchou a poslal kolegovi hlasovú správu: „Ak dnes vyhráme, zajtrajšia ranná porada by sa hádam mala zrušiť.“ Stredoškoláci vedľa sa zasmiali, no nikto nahlas nezakričal. Vzrušenie Japoncov často najprv uviazne v hrdle a až keď zaznie hvizd, zmení sa na spoločný nádych celej ulice.

Pred začiatkom zápasu som si v convenience store kúpil oden. Reďkovka bola v polievke vymáčaná tak, že takmer presvitala, slaná vôňa kombu sa ťahala popri okraji papierového pohárika. Predavačka sa ma spýtala, či chcem wasabi. Nestihol som odpovedať a chlapec za mnou v drese číslo 7 už za mňa povedal „sukoshi“. Ukázal na obrazovku a povedal, že Mitoma Kaoru je z Kanagawy. Potom dodal, že deti, ktoré vyrastú pri rieke v Kawasaki, majú v nohách vietor z ihrísk pri vode. Sledoval som jeho ruku smerujúcu k ústiu ulice, kde sa miešali taxíky, dáždniky, fanúšikovské šály a para z convenience storov. V tej chvíli futbal nebol športovou správou – stal sa vôňou nočného Tokia.

Na druhý deň som išiel do Jokohamy a vtedy som pochopil, prečo japonskí fanúšikovia volajú Enda Watarua „tichým kapitánom“. Morský vietor v Minato Mirai človeka preberie; pred tehlovými skladmi Akarenga si otec s dieťaťom prihrávali loptu. Dieťaťu zakaždým odskočila prid'aleko, ale otec ho nekarhal, iba špičkou odohral loptu späť a povedal: „Mó ikkai.“ Ešte raz. Endo z Jokohamy odišiel a neskôr v Európe sa stal hráčom, ktorý na seba nestrhával pozornosť, no nikdy nechýbal na svojom mieste. Presne taká je aj Jokohama: more je široké, mesto však nie je hlučné – ako defenzívny stredopoliar, ktorý pokojne drží všetok ruch nad vodou.

Keď v Kjótskej Arashiyame prší, zvuk najprv dopadne na bambusové listy, potom na dáždniky a nakoniec do rieky. Pri moste Togecukjó ubudla polovica návštevníkov; rikšiar si prehodil uterák cez plece a kolesá mu vŕzgali po mokrej dlažbe. Schoval som sa do malého čajového domčeka, gazdiná položila na stôl horúci hódži-čaj a na stíšenej televízii bežali športové správy. V zábere sa objavil Kubo Takefusa. Povedala, že príbeh Kuba z Nary si medzi fanúšikmi v Kansai rozprávajú podobne, ako sa rozpráva o chlapcovi, ktorý vybehne zo starodávnej uličky a dokope to až na svetový turnaj. Za oknom pomaly zazvonil chrámový zvon a zrazu mi napadlo, aké podobné sú futbalový hvizd a zvonenie: jeden človeka zastaví, druhý ho rozbehne, no v Japonsku oba žiadajú, aby si najprv porozumel poriadku.

Podvečer dážď ustal a ja som vyšiel popri bambusovom chodníku. Kvapka z bambusového listu mi skĺzla za golier, až ma zamrazilo. V suvenírovom obchode popri ceste viseli prívesky Modrých samurajov v jednom rade s maneki-neko a matcha sušienkami. Vnútri sa dve dievčatá bavili o zostave: jedna tvrdila, že Mitoma mal nastúpiť skôr, druhá že Kubo lepšie roztrhá obranu. Hovorili potichu a pri platení sa predavačke úprimne poďakovali. Pre človeka, ktorý je v Japonsku prvý raz, sa takáto zdržanlivosť ľahko pomýli s chladom; no stačí si s nimi pozrieť jeden zápas a pochopíte, že vášeň tu majú úhľadne poskladanú, zastrčenú vo vrecku – vytiahnu ju, až keď príde kľúčová prihrávka. V pracovnej taške nosia klubový znak, na puzdre mobilu majú hráča, vo vlaku nevrieskajú, no pri každom útoku zadržia dych.

Pri prestupe na stanici Kjóto som ešte stretol staršieho pána v obleku. V ruke držal večerník preložený športovou stranou navonok, roh mu zmáčal dážď. Keď si všimol, že hľadím na titulok, sám noviny trochu naklonil ku mne, ukázal na spoločnú fotografiu japonského tímu a povedal: „Cujoku natta ne.“ Zosilneli, však. Bez pýchy, bez vysvetľovania, akoby len skonštatoval, že dážď konečne zoslabol. Keď prišiel vlak, zložil noviny, kývol mi a spolu s davom zmizol na eskalátore. Tá jedna krátka veta znela teplejšie než akýkoľvek dlhý komentár – ako japonský futbal sám.

V Osake ma Dótonbori pritiahlo čuchom späť na zem. Z takoyaki platní stúpala biela para a omáčka sa ligotala sladkosťou; olejová vôňa z kušikacu sa mi nalepila na bundu a neodišla ani pri billboarde Glico. Na obrovskej obrazovke pri rieke opakovali japonský gól: turisti dvíhali mobily, domáci však len hľadeli na poslednú prihrávku a hundrali: „Soko, umai.“ Tam, perfektné. Pri stojacom suši bare som začul dvoch kuchárov hádať sa o Gamba Osaka a reprezentáciu; jeden hovoril, že vďaka šampionátu chcú deti viac hrať futbal, druhý že najprv sa musia naučiť stáť v rade, lebo ani o loptu sa nemá bojovať bez pravidiel. Vyznelo to ako vtip, a pritom veľmi japonsky.

Keď noc ešte viac pokročila, rolovacie mreže obchodov sa postupne zatvárali a dym z oleja sa ešte stále lepil na rohy ulíc ako potlesk, ktorý po zápase nechce doznieť.

Tento úprimný paradox sa mi páči. Tokio napchalo celý svet do jednej križovatky, Kjóto uchováva zvuk dažďa ako starú knihu, Osaka vyloží apetít aj decibely rovno na ulicu. No cestovanie v skutočnosti ukotvia až tie malé škáry, ktoré človek objaví len vtedy, keď ich sám prejde. V convenience store o tretej ráno je v polievke odenu kombu aj ospalosť. Chrámový zvon aj záverečný hvizd vedia človeka naraz umlčať. Na nástupišti sa ľudia v dresoch automaticky postavia do dvoch radov – ešte pred oslavou sa postarajú, aby neblokovali cestu domov ostatným.

Pred odchodom som sa vrátil do Shibuye. Na obrazovke nebežal zápas, len reklamy, a križovatka načas vypúšťala chodcov. Malý chlapec v priveľkom reprezentačnom drese kráčal za mamou a nohou si jemne posúval neviditeľnú loptu. Keď skončila zelená, „zastavil“ loptu presne pred bielou čiarou a neprekročil ju. Presne o tom je Japonsko, pomyslel som si – o tej najťažšie opísateľnej časti cestovania. Myslíte si, že ste prišli za neónmi, chrámami, ramenom a futbalovými hviezdami, no napokon si odnesiete spomienku na dieťa, čo na červenej zastavilo loptu. Futbalová vášeň Japonska nie je vždy vykričaná; je schovaná v morskom vánku Kanagawy, na starodávnych cestách Nary, v prihrávkach v Jokohame – a v každom človeku, ktorý vie počkať na hvizd.