Južná Afrika: Oslavovať, aj keď to bolí

Juhoafrické cestovanie sa v skutočnosti nezačalo na letisku a ani nie pri prvom pohľade na Stolovú horu z hotelového okna. Začalo sa presne v okamihu, keď sa trajekt na Robben Island pomaly odlepil od nábrežia. Kapský vietor bol ostrý ako ruka, ktorá človeka tlačí naspäť do minulosti. V&A Waterfront za kormou sa ešte ligotal, no Stolová hora ležala ticho naprieč mestom a oblaky sa z jej plochého vrcholu valili dolu ako biely vodopád. Sprievodkyňa povedala, že takémuto oblaku miestni hovoria „obrus“. Díval som sa, ako prikrýva mesto, a zrazu mi došlo: krása Južnej Afriky nikdy neprikrýva bolesť – necháva bolesť a slnečný svit existovať naraz.

Na Robben Island bola najťažším bremenom ticho. Mandela cela nepôsobila dramaticky – úzka, nízka, čistá, na zemi len tenká podložka, v rohu plechové vedro. Návštevníci prechádzali popri dverách v rade a ich kroky boli stíšené. Bývalý politický väzeň, ktorý nás sprevádzal, nehral na city; ukázal na kameňolom a povedal, že mnohí si tam od slnka zničili zrak. Mandela neskôr z väzenia vyšiel a dvadsaťsedem rokov nepremenil na pomstu, ale na rokovací stôl. Znie to ako veta zo životopisu, no keď stojíte pred tou malou celou, vyzerá to skôr ako ťažké rozhodnutie jedného človeka: nemôžem dovoliť, aby nenávisť ďalej riadila túto krajinu.

Späť v Kapskom Meste vás Bo-Kaap farbami v okamihu vytiahne zo sivej. Pod svahom Signal Hill sa ulice príliš nezdvíhajú, no domy žiaria jeden vedľa druhého: mätová zelená, ružová, citrónovo žltá, morská modrá – akoby niekto rozobral slobodu na jednotlivé pigmenty a natrel ich na fasádu. Táto štvrť bola kedysi domovom kapských Malajcov, ktorých predkovia sa na Mys Dobrej nádeje dostali ako otroci. Hovorí sa, že po zrušení otroctva si obyvatelia konečne mohli kúpiť vlastné domy, a tak biele steny vymaľovali tými najvýraznejšími farbami. Nerobili to pre fotky turistov – chceli tým svetu povedať: moje dvere, moje okná, môj život – to všetko už konečne neurčuje nikto iný.

Lenže Južná Afrika vás nenechá len pri pohľadniciach. Cestou do Soweta sa výškové budovy Johannesburgu postupne vytrácajú a popri ceste sa objavujú plechové chatrče, grilovacie stánky, autodielne a graffiti steny. Ulica Vilakazi pulzuje; pred Mandelovým domom predávajú suveníry a o pár metrov ďalej deti kopú loptu v prachu. Bránkou sú dva kamene, čiary si domýšľajú. Jeden malý chlapec v staršom drese Bafana Bafana má rýchle nohy, obíde súpera a ešte sa za ním otočí s úsmevom. Nehrá sa tréningovo – je to skôr inštinkt: na nedokonalom kúsku zeme odovzdať telo radosti.

Tá radosť v Sowete ale nie je ľahká. Neďaleko je pamätník Hectora Pietersona a fotografie zo študentského povstania z roku 1976 stále vyrážajú dych. Južná Afrika je krajina, ktorá oslavuje, aj keď ju to bolí – a futbal je jej najúprimnejším výrazom. Nepredstiera, že rany neexistujú, no zároveň nedovolí, aby sa človek na ne večne díval. Keď sa lopta rozbehne, rasa, jazyk, príjem ani dejiny nezmiznú, ale aspoň na deväťdesiat minút sú ľudia ochotní kričať rovnakým smerom.

Podvečer v Stellenboschi vinohrady rozprestrú celkom inú Južnú Afriku. V údolí zmäkne svetlo, dubové sudy, biele usadlosti a dokonale strihané vinice vyzerajú nádherne ako starý európsky obraz. V pohári Pinotage zacítite tabak a tmavé ovocie a v diaľke tiene robotníkov po dni ťažkej práce predlžuje zapadajúce slnko. Tá krása nesie zložitú pachuť – kolonializmus, pôda, práca, rozdeľovanie majetku, to všetko sa skrýva za jednou fľašou. Slnko zapadá jemne, no jemnosť nie je odpoveď. Južná Afrika vás najviac poznačí tým, že prírodu a dejiny nikdy nepredáva oddelene.

V ten večer ktosi na trávniku vinárstva tíško spieval a na okraji pohára sa ešte ligotal posledný zlatý lúč, akoby aj starú ranu dokázal osvietiť o čosi mäkšie.

Nasledujúce ráno som znova vystúpil na Stolovú horu. Oblačný vodopád sa prevalil cez hrebeň a mesto, zátoka, Robben Island aj vzdialené vinohrady sa pod nami stlačili do jednej obrovskej mapy. Pohľad zhora na Kapské Mesto má v sebe neskutočnú šírku: na jednej strane more, na druhej mesto, na jednej bývalé väzenie, na druhej pestrofarebná štvrť. Práve v tom spočíva náročnosť Južnej Afriky. Ťažko o nej hovoriť len ako o veľkolepej, lebo vedľa veľkoleposti stojí nerovnosť; a ťažko o nej hovoriť len ako o ťaživej, lebo vedľa ťarchy vždy niekto spieva, tancuje, zakladá oheň na gril a kope loptu do západu slnka.

Preto ma vôbec neprekvapilo, že keď na MS 2026 prišla správa o senzačnom postupe Bafana Bafana medzi 32 najlepších, krajina ožila, akoby jej znova pustili elektrinu. Juhoafrický futbal apartheid na desaťročia vymazal z medzinárodných ihrísk a potom ešte dlho opakovane mlčal, vypadával a bol podceňovaný. No v ten večer bary, taxíky, rádiá aj malé obchodíky na rohoch Soweta kričali to isté meno. Vzkriesenie Bafana Bafana nie je len športová správa – je ako oneskorené národné vyhlásenie: stále sme tu, môžeme prehrávať dlhé roky, ale nikdy nebudeme chýbať navždy.

Neskôr som v uliciach Kapského Mesta stretol taxikára v reprezentačnom drese. Vravel, že vďaka MS 2010 svet uvidel Južnú Afriku, no vďaka týmto 32 najlepším v roku 2026 Južná Afrika opäť uvidela samu seba. Za oknom auta prebleskli farebné steny Bo-Kaapu a z vrcholu Stolovej hory sa znova začali valiť oblaky. Pridal hlasitosť rádia: komentátor práve púšťal opakovaný víťazný gól a v hlase sa mu triaslo vzrušenie. Nerozumel som celkom zmesi zuluštiny s angličtinou, ale tomu smiechu som rozumel dokonale.

Pri odchode z Južnej Afriky som v hlave nemal jedinú pamätihodnosť, ale celý zhluk obrazov, čo sa navzájom ťahali: ticho, ktoré odmietalo opustiť celu na Robben Island; farby na Bo-Kaapu, ktoré kričia nahlas; nohy detí v Sowete naháňajúce loptu v prachu; nedopitý pohár v stellenboschskom súmraku; a oblak padajúci zo Stolovej hory, ktorý pomaly prikrýva mesto. Južná Afrika nie je ľahká destinácia, ale je to miesto, ktoré človeka prehĺbi. Učí cestovateľa jednu vec: zmierenie neznamená zabudnúť na minulosť – znamená pamätať si ju a napriek tomu prihrať loptu človeku vedľa seba.