Švajčiarsko: Nastaviť uši snehovej čiare, zvonici a koľajniciam

Do Švajčiarska sa nevchádza očami, ale uchom. Nad ranným Zürišským jazerom leží hmla ako nerozmiešané mlieko, loď ešte nevyplávala, no drevené mólo už pod podrážkou ticho vŕzga. V diaľke električka prechádza okolo mosta, kovové kolesá vydávajú čistý šuchot; šálky v kaviarni o seba cinknú tak jemne, akoby sa báli vyrušiť hladinu. Švajčiarsko nie je tiché – iba každému zvuku pridelilo správne miesto, takže človek hneď po prílete instinktívne zníži hlas.

Na hlavnej stanici v Zürichu som prestúpil na vlak do Bernu. Nástupištný hlásateľ hovoril raz po nemecky, raz po francúzsky, potom preskočil do taliančiny a angličtiny. Štyri jazyky nie sú farebnou visačkou na turistickom letáku, ale skutočne sa v ovzduší striedajú. Keď sa dvere vozňa zavreli, gumové tesnenie vydalo jemné „puf“ a nechalo mestský hluk vonku. Za oknom sa lúky, jazerá a obce striedali presne podľa cestovného poriadku, sprievodca prešiel uličkou a jeho kroky zneli ako metronóm.

Bernské Staré Mesto je ešte viac ako hodiny, ktoré odbíjajú. Električka sa kĺže popri podlubiach, v zákrute vydá pretiahnutý škrípavý tón, rieka Aare ju zospodu mosta zdvihne a pošle späť k pieskovcovým stenám. Keď orloj Zytglogge odbije, spúšť fotoaparátov na pol sekundy stíchne; potom sa znovu rozloží zvonček na bicykli, cinkot tanierov a smiech detí naháňajúcich loptu. Vo výklade jedného malého obchodíka som zazrel švajčiarsky dres; táto tmavočervená nebola oslavne sýta, skôr ako farba bernských striech po daždi – pokojná, zdržanlivá, a predsa sa nedá prehliadnuť.

V Interlakene sa zvuk začína dvíhať nahor. Keď vlak vstúpi do údolia, kolesá sa odrazia od skalných stien a človek si pripadá ako v prírodnom amfiteátri. Na konci lúky sa niekto pripravuje na paragliding; plachta sa napína vo vetre, zaznie najprv dlhé „ssss“, potom cvaknutie karabín, krátky povel inštruktora – a telo zmizne zdvihnuté horským prievanom. Turistom pod nimi ani nenapadne kričať, počuť len šnúry, ako režú vzduch na tenké linky. Túto krajinu je príliš ľahké zmeniť na pohľadnicu, no to, čo človeka skutočne zastaví, je zvuk padáka v sekunde, keď sa odlepí od zeme.

Ranný vlak na Jungfraujoch vás krok za krokom privedie do výšky. Ozubnicová lokomotíva sa zahryzne do svahu, ozubené koleso a koľajnica vydávajú tlmený hryzavý zvuk; pred tunelom krátko zapíska, ako keby všetkým pripomínala, aby brali nadmorskú výšku vážne. Na Jungfraujochu sa vietor preháňa po ľade, zvuk je tenký a studený, a každý automaticky stíši reč. Tým najhlasnejším na Streche Európy nie je oslava, ale vlastný dych – a šuchot zipsu na bunde, ktorý v mraze nejde hladko.

Alpské pastviny pridávajú Švajčiarsku ďalšiu nástrojovú vrstvu. Kravské zvonce sa privalia z diaľky, hlboké ako drevený bubon, vysoké ako dotyk pohárov; v syrárskej chalúpke varecha pomaly krúži v medenom kotli a para zahmlieva okná. Deti pri ceste kopú do lopty, tá narazí do dreveného plota a odrazí sa späť do trávy. Vtedy mi zrazu došlo, prečo má švajčiarska reprezentácia v sebe stále niečo pokojne vyrovnané: nie že by jej chýbala vášeň, len je zvyknutá najprv vypočuť priestor. Obrana, prihrávka, stiahnutie, opätovný postup – ako zvonce na svahu, blízke i vzdialené, no všetky na tej istej lúke.

Ľadovcový expres je basovou linkou Švajčiarska. Zo Zermattu na východ vlak mizne v tuneloch a vyráža na viadukty, sklenené okná pred vás kladú tiesňavy, obce a snehovú čiaru. Keď kolesá prejdú cez dilatačnú škáru, dunenie nie je hluk, ale akoby ktosi hlboko vnútri hory udieral do veľkého bubna; poháriky v jedálenskom vozni tíško cinknú a cestujúci mimovoľne prerušia rozhovor. Švajčiarske železnice sa chvália presnosťou, no v Ľadovcovom exprese zistíte, že presnosť môže mať aj hlbokú emóciu. Geografia prestáva byť výškovým rozdielom na mape – stáva sa trasou, ktorú počuť vlastným telom.

Pri téme Nati sa nedá vyhnúť Granitovi Xhakovi. Vonku ho často vykresľujú ako tvrdého stredopoliara, no keď naňho v priebehu švajčiarskej cesty myslím, napadne mi Bazilej a dozvuky švajčiarskej nemčiny. Xhaka sa narodil v Bazileji, jeho rodinný príbeh siaha na Balkán a futbalová kariéra ho formovala v nemecky hovoriacom prostredí; nie je jednou identitou – je tou najskutočnejšou švajčiarskou polyfóniou. Švajčiarsko má štyri úradné jazyky a národný tím tiež nikdy nebol jednohlasný. Mená v kabíne, pôvod, rodinné migrácie a ihrisková reč sa prekrývajú – a výsledkom je jedna jediná prihrávka pod červeno-bielym krížom.

Skutočným hostiteľom MS 2026 je Severná Amerika – štadióny a mestá zabezpečujú USA, Kanada a Mexiko. No švajčiarsky futbal má v sebe čosi zvláštne, čo by som nazval „hostiteľským pocitom“. Nech príde kamkoľvek, vždy si najprv rozloží čiary, cestovný poriadok a taktické vzdialenosti – a až potom nechá začať hru. Rovnako je to aj s turistom: Švajčiarsko vás nevíta hlukom, ale presným vlakom, jasnými tabuľami, zvonom pri jazere a dunením horskej železnice, až kým sám neuveríte, že ste boli prijatí. Nie je hostiteľskou krajinou, a predsa rozumie pohostinnosti; nie je najhlučnejším fanúšikom, a predsa dokáže z každého hosťovského štadióna spraviť svoj rytmus.

Pred odchodom som sa vrátil k Zürišskému jazeru. Hmla sa trocha nadvihla, hladina sa striebristo leskla a okoloidúci bežec mi prešiel popri nohách, pričom podošvy jemne šúchali o dlažbu. V diaľke udrel kostolný zvon a električka k nemu okamžite pridala svoj cengot – mesto akoby za cestovateľom zatváralo poslednú zátvorku. Dokonca aj kufrík na kolieskach, čo drkotal cez škáry dlažby, akoby mi pripomínal, aby som spomalil a ešte raz si celú trasu vypočul. Najsilnejšou spomienkou na Švajčiarsko nie je špic Matterhornu ani sladkosť čokolády, ale to, ako vás táto krajina naučí rozoznávať geografiu uchom: píšťala vlaku na Jungfraujoch, alpské zvonce, bernská električka, basy Ľadovcového expresu, ozvena štyroch jazykových oblastí – a ten tmavočervený dres, ktorý aj v dave žiari tichým svetlom.