Morocco

Keď som si prvýkrát chystal itinerár Maroka, myslel som si, že mapa sa začne na letisku v Casablance a od Marrákeša, Fezu a Merzougy pôjde až na Saharu. Až po pristátí som zistil, že Maroko sa nerozprestiera na kilometre – najprv si vás privlastní čuchom. Len čo v Marrákeši zaveje večerný vánok, vône šafranu, rasce, škorice a sušených ruží na trhu s koreninami sa rozozvučia ako skupina pouličných predavačov, z ktorých nikto nechce byť tichší ako ten druhý. Prechádzal som sa pomedzi jutové vrecia a obchodník mi do dlane nasypal štipku Ras el Hanout – viac ako tridsať korenín pokope, vôňa ako stará cesta, čo vedie zo saharskej karavánnej trasy až pod hradby Červeného mesta.

Po zotmení námestie Džámi’ al-Faná túto cestu zapáli. Rad za radom sa rozsvecuje drevné uhlie, kvapky tuku z grilovanej baraniny padajú do ohňa a okamžite vyšľahne biely dym; vôňa slimáčej polievky s feniklom, pripálené klobásky, svieža sladkosť pomarančového džúsu – to všetko leží navrstvené na bubnoch a vyvolávaní. Ktosi vás ťahá za jedálnym lístkom, iný vám podáva stoličku, ďalší sa z dymu pýta „China?“. Sedel som na vratkej plastovej stoličke, pozoroval obracajúce sa špízy a vtedy mi došlo, prečo mnohí hovoria, že Marrákeš unavuje: nie je hlučný, je preplnený – dokonca ani vzduch tu nemá medzery.