Japan

Prenos zápasov majstrovstiev sveta na križovatke Shibuya bol miestom, kde sa moje japonské cestovanie skutočne začalo. O deviatej večer sa na všetkých štyroch stranách naraz rozsvietili červené svetlá a chodci zastali pred priechodmi ako voda tesne pred bodom varu. Na obrazovke nad budovou TSUTAYA bežali predzápasové zábery japonského tímu a modré dresy sa v dave vynárali jeden za druhým. Jeden úradník si zovrel aktovku pod pazuchou a poslal kolegovi hlasovú správu: „Ak dnes vyhráme, zajtrajšia ranná porada by sa hádam mala zrušiť.“ Stredoškoláci vedľa sa zasmiali, no nikto nahlas nezakričal. Vzrušenie Japoncov často najprv uviazne v hrdle a až keď zaznie hvizd, zmení sa na spoločný nádych celej ulice.

Pred začiatkom zápasu som si v convenience store kúpil oden. Reďkovka bola v polievke vymáčaná tak, že takmer presvitala, slaná vôňa kombu sa ťahala popri okraji papierového pohárika. Predavačka sa ma spýtala, či chcem wasabi. Nestihol som odpovedať a chlapec za mnou v drese číslo 7 už za mňa povedal „sukoshi“. Ukázal na obrazovku a povedal, že Mitoma Kaoru je z Kanagawy. Potom dodal, že deti, ktoré vyrastú pri rieke v Kawasaki, majú v nohách vietor z ihrísk pri vode. Sledoval som jeho ruku smerujúcu k ústiu ulice, kde sa miešali taxíky, dáždniky, fanúšikovské šály a para z convenience storov. V tej chvíli futbal nebol športovou správou – stal sa vôňou nočného Tokia.